reklama

Monte Rosa – Mont Blanc (2/2)

S tvárou spálenou a popraskanou na nepoznanie vyliezam ráno po návrate z Punta Gnifetti, v masíve Monte Rosy, zo stanu. Je nádherný deň. Vôbec, počasie nám doteraz praje, ako však zistím po presune do Chamonix, nezvyčajne horúce týždne, môžu byť niekedy na škodu. Všetci naokolo začínajú lenivo pripravovať raňajky, potom baliť spacáky, stany a vôbec všetky tie drobnosti. Po hodinke a pol sme už na ceste dole údolím, smer Courmayeur, slávne východisko do skupiny Mont Blancu z talianskej strany. Ešte posledný pohľad na celý masív Monte Rosy, a zaspávam. V noci som sa slabo vyspal, spálená tvár mi dávala pocit „pleťovej masky“, čo bolo naozaj nepríjemné. Ešte aj noc predtým vo výške 4559 metrov sa podobala skôr oddychu so zavretými očami. Riedky vzduch mal na môj spánok vačší vplyv ako som si myslel.

Písmo: A- | A+
Diskusia  (4)
Obrázok blogu

Masív Monte Rosy

 Keď sa prebudím, uháňame si to už diaľnicou. Obzrem sa dookola, celý autobus je „zalomený“. Niektorý doslova spia tak ako dosadli, zrejme podobne, ako ja doteraz. Alpy sa črtajú už len v diaľke, ale pomaly a isto sa k nim zase približujeme. Presuny po diaľniciach bývajú váčšinou nudné, tu však, ako sa blížime opäť k predhoriu Álp, krajina sa mení a stáva sa zaujímavou. Údolia s malými dedinkami, viadukty, riečky, jazerá, no proste paráda, krajší diaľničný úsek som zažil snáď len od Janova po Nice, keď som sa s kamarátmi vydal spoznávať francúzske stredomorie.

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou
Obrázok blogu

Courmayeur, v pozadí Mont Blanc.

 Čím vyššie sa tiahnu kopce okolo nás, tým bližšie sme ku Courmayeuru, k talianskej hranici, a k Chamonix. Taliansko opustíme tunelom vedúcim takmer priamo popod vrchol Mont Blancu. Dokončený bol v roku 1965 a tak ako pri každom veľkom alpskom tunely, jedná sa tak trochu o technologický zázrak. Tento je však v niečom iný. 24. marca 1999 tu na následok požiaru belgického kamiónu vezúceho margarín a múku do Talianska prišlo o život 51 ľudí. Teplota v tuneli dosiahla vtedy až 1000°C, niektoré automobily sa doslova roztavili. Vďaka komínovému efektu, keďže jedna časť je položená vyššie ako druhá, horel oheň dlhých 52 hodín kým sa ho podarilo dostať pod kontrolu. Túto tragédiu pripomína socha pri vstupe do tunela z talianskej strany, a taktiež zvýšené bezpečnostné opatrenia. Znížená maximálna povolená rýchlosť na 50 km/h, zákaz predbiehania a dodržiavanie minimálneho rozostupu 150 metrov medzi vozidlami, to sú tri hlavné, prísne sledované políciou na talianskej aj francúzskej strane. V prípade, že ich porušíte, na jednej, či druhej už na vás budú čakať policajti, a bez „mastnej“ pokuty sa nepohnete ďalej, ak vám samozrejme nebude odobraný vodičský preukaz. Po zaplatení poplatku vchádzame pod najvyšší vrchol Európy.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

 

Zbohom špagety, ahoj bagety.

Obrázok blogu

 Chamonix, koľkokrát som sníval, že sa sem dostanem, už ani neviem. Jedno je ale isté, po prejazde tunelom a zostúpením niekoľkými serpentínami, sme v jeho údolí. Našou základňou síce nebude priamo Chamonix, ale prvé kroky smerujú práve tam. Chamonix, je iné, a predsa presne také isté ako som si ho predstavoval, ťažko sa to vysvetľuje. Prekvapila ma rozloha a veľkosť tohto horského mestečka. Na druhej strane mesto dýcha históriou alpinizmu a objavovania okolitých hôr, odvážnymi objaviteľmi, nebezpečím a rizikom spojeným s pohybom v horách a ... turizmom. Skupinky japonských turistov, ako ikony stále sa zmenšujúceho sveta, ovešané technikou, ktorá k nám dorazí tak za rok, postarší americkí turisti, ale aj poľskí alpinisti, to sú len niektoré zo skupín, na ktoré takmer z istotou natrafíte.

SkryťVypnúť reklamu
reklama
Obrázok blogu

Centrum Chamonix, v pozadí sa ukazuje masív Mont Blancu a Glacier des Bossons

Obrázok blogu

Chamonix a Le Brévent z medzistanice lanovky na Aiguille du Midi

 Stany si staviame na dojazdovej ploche zjazdovky svetového pohára v Les Houches. Meyer, Ortlieb, či Ratzenberger by teraz brzdili rovno medzi pivko popíjajúcimi Slovákmi. Chamonix sa nachádza v úzkom údolí. Na jednej strane sa vypína skupina Mont Blancu, a na strane druhej masív Le Brévent, nápadne podobný našim Tatrám. A práve to je náš cieľ na druhý deň. Z masívu Le Brévent sú vraj najkrajšie pohľady na Mont Blanc, nuž uvidíme J.

Takýto pohľad na Mont Blanc sa vám naskytne počas výstupu na Le Brévent 

SkryťVypnúť reklamu
reklama

 Šľapeme smerom k Le Brévent (2525m), v dvoch tretinách cesty sa nachádza chata, oddychujeme. Z tohto miesta je Mont Blanc naozaj úchvatný. Celý sa pred nami ukazuje. V plnej kráse. Aj jeho pomenovanie, Biela Hora, dostáva úplne iný zmysel. Z výšky 1035 metrov sa šplhá až do 4810 metrov. Najnižšie schádzajúci ľadovec v Alpách, Glacier des Bossons, je ako na dosah, a takmer svojím jazykom oblizuje hlavnú cestu na juh od Chamonix. Naľavo asistuje Mont Blancu Aiguille du Midi, či Dru, takmer dokonalá skalná ihla. Po dosiahnutí vrcholu Le Brévent, zostupujeme pomaly pomedzi úžasné bralá, ihličnatý les, priamo do centra Chamonix. Je strašne horúco. Zajtra by sme sa mali vydať na dvojdňový výstup na Blanc, ako sme sa však dozvedeli večer v ten deň, má to jeden háčik.

 

 Nezvykle horúce, slnečné počasie, ktoré vládlo Alpám v posledných týždňoch, spôsobilo, že stredisko horských vodcov v Chamonix v žiadnom prípade neodporúča výstup na Mont Blanc. Dokonca zašli až tak ďaleko, že pri vstupe na hlavnú výstupovú cestu k masívu, smerom k Téte Rousse, stoja „horský policajti“ a vracajú ľudí späť. Hovorí sa o topení snehu vo vrcholovej časti, padajúcich skalných lavínach a zosuvoch, v prechode od chaty Gouter k hlavnému vrcholu. Pokiaľ sa za žiadnu cenu nechcete dať odhovoriť, musíte podpísať dokument, že idete ďalej na vlastnú zodpovednosť, a že ste boli o všetkom informovaný. Večer, po oboznámení sa so všetkými faktami a fámami, máme niekoľko minút na rozhodnutie.

 Ja zvažujem riziká a rozhodujem sa ... nepokúšať šťastie. O Mont Blancu som sníval odmalička. O tom ako si budem užívať posledné metre, a potom na vrchole sa rozhliadnem, a všetko ostatné bude na chvíľku tak strašne nepodstatné. Rešpekt, racionalita, alebo jednoducho opatrnosť v horách, ku ktorej som bol ako malé dieťa otcom vychovávaný však víťazia, a ja s pocitom zbabelca zaliezam do stanu. Nedá sa mi spať, rozmýšľam, či toto svoje rozhodnutie nebudem ľutovať. Mám pocit ako by som zutekal z bojiska. Nakoniec sa z celého autobusu sformovala jedna štvorčlenná skupinka, ktorá sa chce pokúsiť na vrchol vyjsť. Všetci im držíme palce. A všetci sa tak trochu navzájom ubezpečujeme, že sme spravili dobre, keď sme sa takto vzdali. Možno v tom je naše víťazstvo. Ja však nepochybujem, že som spravil dobre, aj keď výčitky ma neustále prenasledujú. Bolo to jedno z najťažších rozhodnutí, aké som doteraz urobil, a možno aj preto si za ním budem stáť.

Legendárna stena masívu Grandes Jorasses

 Na nasledujúci deň, po tak trochu trpkom ráne, sa poberám smerom k ľadovcu Mer de Glace. Rozhodol som sa, že si ho dám ako studený obklad, po včerajšom horúcom večery. Asi sa naozaj potrebujem schladiť. K Mer de Glace vedie výstupová cesta príjemným lesom. Tento druhý najdlhší ľadovec v Alpách, hneď po Aletscherskom, sa plazí dole z výšky 3900 metrov, v dĺžke siedmych kilometrov, a do údolia vyrezáva 200 metrov hlbokú jazvu. Pôsobí naozaj majestátnym dojmom. Nielen scenéria štítov, ktorá ho obklopuje, ale aj jeho obrovská rozloha, z neho robí pastvu pre oči. Nádherné Aiguille du Dru, kde na vrchole je miesto ledva pre dvoch horolezcov, tomu nasadzuje korunu.

Nádherný Aiguille du Dru

 Samozrejme, treba to využiť, a tak každoročne v jeho útrobách tesajú ľadovú jaskyňu, ako lákadlo pre turistov, a najmä deti. A keďže ľadovec sa neustále pohybuje, môžete vidieť zvyšky po vstupe do jaskyne spred dvoch, troch, či štyroch rokov, smerom dole, po „prúde“. Priamo na ľadovec zostupujem po kovových skobách, nabitých v strmej skalnej stene. Sú pomerne dlhé, a poviem vám, nič pre ľudí trpiacich závraťou. Po prechádzke po ľadovci, sa vraciam magistrálou popod Aiguille du Midi. Môj zajtrajší 3842 metrov vysoký cieľ. Ale moc sa nenašľapem, budem sa viezť, kedysi najvyššie položenou lanovkou na svete.

Dolná časť Mer de Glace, v celej svojej kráse

 Večer rozmýšľam, ako sa asi majú naši štyria statočný, zrejme už spia na chate Vallot. A zajtra ich čaká výstup na vrchol aj dlhý zostup. Tak veľa štastia.

 

 Ráno nastupujem v Chamonix do kabínky lanovky, ktorá nás vyvezie približne 2800 výškových metrov na vrchol Aiguille du Midi, za menej ako 20 minút. Na vrchole je postavená meteorologická stanica, spolu s reštauráciou a obchodom so suvenírmi. Je to skutočne veľký komplex a skala vo vrcholovej časti je prevŕtaná ako sa hovorí, skrz-naskrz. Pohľady dookola sú však absolútne nádherné. Na jednej strane Mont Blanc, so svojím mladším bratom Mont Blanc du Tacul, na strane druhej Dru, legendárny Grandes Jorasses, a v diaľke Monte Rosa, či Matterhorn. Cez údolie, kdesi pod nami je Le Brévent. Z Midi smeruje ďaľšia lanovka, ponad ľadovec Geant až na šťít Hellbronner, na taliansko-francúzskej hranici.

Takto vyzerá Aiguille du Midi z Mont Blanc du Tacul

 Po hodinke sa vraciame späť do Chamonix. Každý má presne určený termín návratu. Je to jedno z opatrení, aby sa im na vrchole nehromadili turisti. Po klasických nákupoch suvenírov, sa vraciame do Les Houches. Zajtra opúšťame Francúzsko a toto nádherné údolie. Bude mi smutno, hlavne za pohľadom, ktorý sa mi každé ráno naskytol zo stanu, na okolité nádherné hory. Večer sa vracajú naši „statočný“, podarilo sa im na vrchol Mont Blancu vystúpiť, aj keď ako vraveli, zosuvy počuli celou cestou, a niekoľko krát dokonca bežali. Zvolili trošku inú taktiku, ako zvyčajne, prespali na útulni Gouter, a skoro ráno prechádzali najrizikovejším úsekom. Kým ešte bolo ako tak zima. Na vrchole sa takmer vôbec nezdržali. Cesta späť však vraj bola nepríjemná, veľa behu, strachu, načúvania skalám. Ale všetko vyšlo ako malo, a tak si večer otvárame pivko, a dlho do noci rozprávame o horách, snoch a o tom ako niekedy všetko vypáli úplne ináč, ako by človek povedal.

 

Ráno odchádzame cez Švajčiarsko a Rakúsko na Slovensko. Čaká nás takmer deň strávený v autobuse.

Možno nabudúce si aj ja vychutnám takýto pohľad zo strechy Európy

Mont Blanc nevyšiel, a možno ma to stále trochu mrzí, ale má to aj jednu svetlú stránku...

 

 

...aspoň mám dôvod vrátiť sa. Možno už toto leto.

 

 

 

 

 

Foto: Roland Frenzel, peakware.com, harrys-stuff.com, jaist.ac.jp, staugustine.com, a ja

Ján Janoška

Ján Janoška

Bloger 
  • Počet článkov:  11
  •  | 
  • Páči sa:  0x

..geograf na úplne voľnej nohe :) Zoznam autorových rubrík:  NezaradenáCestou - NecestouObrazáriumČo je fajn..Čo nie je fajn..Snár

Prémioví blogeri

Yevhen Hessen

Yevhen Hessen

20 článkov
Lucia Šicková

Lucia Šicková

4 články
Milota Sidorová

Milota Sidorová

5 článkov
Monika Nagyova

Monika Nagyova

295 článkov
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu